Na otočku do Odesy

Pred tohtoročnou Veľkou nocou som mal nahlásených 10 dní dovolenky, ktorú som trávil len tak doma. Len tak som sa povaľoval, oddychoval a očakával príchod Veľkej noci. Stredu 5. apríla mi už bolo doma dlho, a tak som sa rozhodol ísť navštíviť môjho kamaráta do Ružomberka. Po vybavení všetkých náležitostí, ktoré ku správnej návšteve patria, som sa pobral domov. Lenže domov sa mi ešte moc nechcelo, a tak som nepokračoval na Banskú Bystricu, ale odbočil som smer Košice – len tak bez žiadneho konkrétneho cieľa. Tak som sa potuloval po Slovensku, až som sa dostal za Košice, kde mi diaľničná návesť  oznámila, že som od Užhorodu vzdialený len 142 kilometrov... 

Keďže pas nosím stále pri sebe, tak mi v hlave hneď skrsol plán, že prejdem na druhú stranu – ale zase len tak bez konkrétneho cieľa. Tak som teda pokračoval po smere na Vyšné Nemecké. Za Michalovcami som zišiel z hlavnej cesty a pokračoval na peší prechod Veľké Selemence, pretože som usúdil, že pešo to bude najrýchlejšie.

A tak aj bolo. Za 5 minút som bol na druhej strane. Volám taxikárovi Sergejovi, ktorého služby využívame vždy, keď prechádzame so Selemeniec do Užhorodu. Sergej nedvíha, ale mne to nevadí, pretože v diaľke vidím bielu maršrutku, ako stojí na zástavke. Neskôr zisťujem, že Sergej mi volal po chvíli naspäť, ale telefón, v ktorom mám SIM kartu Kiivstar, mám na tichom režime, tak som ho nepočul. Nemám pri sebe žiadne hrivny ani jedno a dvoj eurovky, tak sa pýtam šoféra, či ma vezme a či mu môžem zaplatiť, až keď v Užhorode zamením peniaze. Kývne rukou smerom dnu do maršrutky, tak nastupujem a cca 45 minút sa veziem pomalou jazdou do Užhorodu. Pri vystupovaní na konečnej sa šoféra pýtam, či bude na stanici ešte nejakých 10 minút, že idem nájsť obmin valyut a prídem za ním. Vyzeral, že mi dva krát neverí, že sa vrátim, ale povedal že bude čakať na autostojanke vedľa autostanice. Rýchlo som našiel zmenáreň, zamenil eurá a už aj utekám vyrovnať si svoje resty.

Po takej dlhej ceste mi aj vyhladlo, tak idem do najbližšej táckarne, kde si dám boršč a šniceľ po užhorodsky. Dobre najedený idem pozrieť do mesta. Poprechádzam sa po námestí a popri tom rozmýšľam čo ďalej. Je už celkom dosť hodín, asi osemnásť hodín ukrajinského času a ja ešte nemám strechu nad hlavou. Návrat domov nie je možný, keďže mi v krvi už prúdi 300 gramov aperitívu, čo som si dal k neskorému obedu. Tak sa idem popýtať do overených hotelov, ktoré využívame v Užhorode, či nemajú voľnú izbu. Všade bolo obsadené tak začínam mať obavy, že čo ďalej. Chvíľu rozmýšľam a rozhodujem sa, že idem skúsiť šťastie do Mukačeva. Prepravcovia čo jazdia Užhorod – Mukačevo (prípadne až Chust) na dodávkach a sú asi 5x rýchlejší ako klasické maršrutky – na svojom mieste pred stanicou nestoja. Buď sú na ceste alebo svoj biznis už dnes zabalili. Klasickou maršrutkou sa mi ísť nechce, tak si to dávam ako plán B a idem ešte pozrieť na vokzal či nepôjde nejaká električka. Električka síce nešla žiadna, ale na tabuli bol vypísaný rýchlik č. 037 Užhorod – Odesa z odchodom 20:07.  Je rozhodnuté. Ak zoženiem bilet, spím vo vlaku.  Idem ku kasám a idem zistiť či sa do vlaku dostanem. Lenže v Užhorode idú z dobou a s pani za okienkom komunikujete cez mikrofón a reproduktor, ktorý kvalitne chrčí a nerozumiete ani pol slova. Tu naša verbálna komunikácia skončila. Mal som pri sebe pero tak na účtenku mojou chatrnou tlačenou cyrilikou píšem: kupé, Odesa, spodné lôžko a podávam jej to medzierkou na výdaj lístkov. Ona tam niečo dopísala a vrátila mi to nazad. Napísala mi niečo písanou cyrilikou a nemám šancu to prečítať. Dobre, idem to skúsiť cez internet. Otváram rezervačný systém  Ukrzaliznytsia a zisťujem, že miesta je dosť, a kupujem si bilet na dnes a aj na piatok z Odesy do Užhorodu. Do odchodu je ešte dosť času tak pred vokzalom beriem taxík a idem do Vopaku nakúpiť nejaké zásoby do vlaku. Na ukrajinských supermarketoch sa mi páči, že ponúkajú pri lahôdkovom pulte možnosť kúpiť si hotové jedlo na váhu. Tento spôsob stravovania využívam vždy, keď ma na Ukrajine čaká dlhá cesta vlakom. Kupujem nejaké fašírky, rybu, opekané zemiaky, nejaký šalát, keksy a liter horilky :D, to by malo na 18hodinovú cestu stačiť. Mám ešte dosť času, tak z Vopaku na vokzal si to odkráčam, pretože ma čaká dlhá cesta kde budem viac- menej sedieť a ležať, tak nech si nohy ešte naposledy užijú. Na vokzal prichádzam 20 minút pred odchodom vlaku. Dežurna už stojí pred vagónom a púšťa ľudí do vlaku. Bola veľmi prekvapená, keď som jej podával slovenský pas, pretože, ako hovorila, v tejto dobe turisti do Odesy nechodia.

Konečne som vo svojom kupé, už mám istotu, že pod stromom spať nebudem. Prezliekol som si tričko na spanie, ktoré som si kúpil na trhu pri autobusovej stanici, povliekol som si posteľ a vlak sa presne o 20:07 pohol. Môj vagón bol pomerne prázdny. Aj dežurna, keď mi doniesla čaj, mi potvrdila, že do môjho kupé už nik nepristúpi a v noci môžem zamknúť. Som rád že Ukrzaliznytsia opäť podáva čaj a kávu v sklenených stakanoch s kovovým uškom a nie v tých papierových blbostiach, čo vypľúva automat na kávu. Tak som si vypil čaj a pripil si nejaké tie gramy, aby cesta dobre dopadla. Hneď vo vedľajšom kupé bol od začiatku cesty počuť detský plač a krik. V kupé sedela mladá rodinka. Nahodená a vyfintená mladá mamička, dve dcérky v šatočkách a otec v obleku – ale spitý pod obraz Hospodinov ktorý stále niečo vykrikoval. A čím vykrikoval hlasnejšie, tým deti plakali viacej. Po nejakej dobe mi to už liezlo na nervy, tak som ho bol poprosiť, či by sa nemohol troch stíšiť. A on sa mi hneď hodil okolo krku, že on kedysi pracoval v Čechách a ako dobre pozná Prahu. No asi si myslel že som z Čiech. Tak som ho stiahol ku sebe do kupé, nech si žena a deti od neho oddýchnu. Popili sme niečo spolu a on sa mi asi v hodinovom monológu vyplakal, aký ma na figu život. Kedysi pracoval v Čechách, ale niečo tam vyviedol a musel odísť a mal zákaz sa vrátiť. Teraz keď mu už zákaz vypršal nemôže odísť pracovať, lebo je v brannom veku. Tak sa posťažoval ešte na sto ďalších vecí a medzi tím sme vypili fľašku vodky. Nuž každý má nejaké problémy...  Niekde za Mukačevom zaľahol a zaspal.  Ja som sa popasoval ešte s koňakom, ktorým ma ponúkol, aby som bezpečne prespal to drnčanie vlaku počas noci. Myslel som, že vydržím do Ľvova. Nepamätám si už Volovec. Zobudil som okolo tretej ráno medzi Ternopiľom a Chmeľnickim. Po Ľudvovi a jeho rodine nezostalo ani stopy, ani neviem, kde a kedy vystúpili. Ako pozerám z vlaku, tak vidím, že tu je kvalitne nasnežené. Ako som sa neskôr dočítal, tak v tú noc nasnežilo na západnej Ukrajine aj na východnom Slovensku. Ale  sneh dlho nevydržal. Ešte som podopíjal čo zostalo, počkal do štvrtej, aby som napísal kolegovi čo akurát vstával do práce. Potom som sa už len prevrátil na druhý bok a spal ďalej. Zobudil som sa pred ôsmou hodinou a podľa rozpisu bude za chvíľu zástavka Žmerynka. Vlak tu stojí 35 minút. Rozmýšľam či zbehnem do obchodu, ktorý je hneď na peróne, a doplním zásobu horilky, lebo je mi celkom blbo, ale kašlem na to, lebo by som potom po Odese chodil ako mŕtvola. Tak som si bol aspoň od dežurnej vypýtať čaj.  Vypil som čaj, niečo som zjedol a v „kocovinových“ mukách strávil ešte 6 hodín kým prídem do cieľa. Vlak 14:01 zastavuje v Odese.

Po vystúpení z vlaku preskúmam a nenápadne pofotím vokzal. Budova je to obrovská a peróny skoro nekonečné. Po obhliadke stanice chcem ísť do centra, kde som si ešte vo vlaku zabookoval hotel. Maršrutkou ísť nechcem, idem pešo, nech niečo vidím, aj keď prší. Chvíľu som blúdil v podchode pred vokzalom, kým som trafil správnu ulicu smerujúcu k môjmu hotelu v centre. Asi po 15minútovej chôdzi historickým centrom prichádzam do hotelu Ekaterina, v ktorom budem ubytovaný. Keďže som trochu zmokol, tak si dávam na hoteli pauzu a, kým mi uschnú veci, zo tri hodinky si pospím. Okolo osemnástej hodiny štartujem z hotela suchý a oddýchnutý smerom na hlavné námestie a k  Potemkinovým schodom. Už z diaľky vidím, že námestie pred schodmi je zabarikádované a vojaci cez rampu púšťajú len vojenské vozidlá a osoby. Tak som si aspoň odfotil pamätník Kataríny II. Rozhodol som sa že schody obídem bočnou uličkou, a tak som sa dostal na ich spodok. Od spodku sú schody ohradené ostnatým drôtom.  Aj prístup k funicularu je zatarasený. Po schodoch sa teda neprejdem a idem smerom k morskemu vokzalu ktorý je hneď na konci schodov. Budova je zamknutá tak idem hore prístupovou cestou pre autá, kde mi hliadkujúci vojak oznámil, že prístav je uzavretý a mám odísť. Pomaly sa stmieva a celkom smutný sa vraciam k hotelu. Ešte cestou sa zastavím v magazíne a doplním zásoby. Neskôr na hoteli pri telke zaspávam.

Ráno sa prebúdzam do daždivého rána a vyzerá to, že pršať bude dlhšie. Ale keďže chcem ešte niečo z Odesy vidieť, a vlak odchádza 14:58, tak okolo jedenástej hodiny opúšťam hotel a vyrážam do daždivých ulíc. Našťastie pre mňa dážď po chvíli zmiernil, až nakoniec prestal. Za cieľ som si dal park Tarasa Ševčenka. Prechádzam okolo pompéznej budovy divadla , opery a baletu v jednom, vedľa ktorej je v krásnom parčíku plného zakvitajúcich kvetov veľká fontána. Prichádzam do Ševčenkovho parku, kde hneď pri vstupe sa týči socha Tarasa Ševčenka. Prechádzam okolo štadiónu, kde sídli domáci klub Černomorec, a mierim k monumentu neznámeho vojaka, odkiaľ by mal byť celkom dobrý výhľad na more. Pri príchode k monumentu sú všade piktogramy s prečiarknutím fotoaparátom. Ja fotoaparát nemám, a vďaka škaredému počasiu som tu sám, tak miesto zdokumentujem na mobilný telefón. Výhľad na more je odtiaľto fajn, ale je celkom hustá hmla, tak moc do diaľky nevidno. Celkovo je v tomto parku miest na videnie viac, ale mňa tlačí čas a pomaly musím nabrať smer vokzal. Preto aj ruším môj plán navštíviť ešte pláž Arcadiu. Zmierení s tým, že si nohy v mori neomočím, som prišiel na vokzal. Ešte som v blízkom supermarkete nakúpil zásoby do vlaku – klasika, hotové jedlá na váhu a nejakú horilku pre lepší spánok vo vlaku. Do odchodu vlaku zostáva ešte nejaká hodinka, tak idem preskúmať rínok vedľa vokzalu. Rínok je to celkom veľký, ale neskôr sa dozvedám od taxikára Sergeja so Selemeniec, že v Odese je aj najväčší rínok na Ukrajine ale tento to nebol. Je najvyšší čas ísť na nástupište lebo akurát pristavujú môj vlak.

Pri nastupovaní do vlaku je dežurny zase prekvapený, čo robí inostranec v týchto končinách. Vlak so opäť pohol na sekundu presne a 14:58 vyrážame. Rozložil som sa v kupé, povliekol som si posteľ a od dežurneho som si bol vypýtať čaj. A tak len sedím a z okna sledujem nekonečné roviny. Pomaly sa zotmieva a 20:33 stojíme v Žmerynke, kde má vlak opäť dlhšiu pauzu. Asi po polhodine státia sa vlak dáva do pohybu a ja otváram horilku na dobrú noc. Vypil som fľašu a zaľahol spať.  Budím sa okolo piatej ráno v okolí mesta Stryj. Celkom sa teším, že cez Karpaty budeme prechádzať za denného svetla a ja si užijem výhľady. I keď mi celkom vadí tá lepiaca páska na okne ktorá tam je nalepená pre prípad bombardovania, aby sa sklo nerozletelo po celom vlaku. V noci do kupé v Ľvove pristúpila aj pani Olena, ktorá cestuje do Prahy za prácou. Posťažovala sa že z Ľvova jazdí autobusom cez Poľsko priamo do Prahy, ale blížiace sa Veľkonočné sviatky spôsobili, že autobusy sú plné, a už nezohnala lístok do autobusu. Povedal som jej, že idem na Slovensko, že ju môžem odviesť na vlak do Prahy. Bola veľmi rada a už začala ponúkať odmenu. Napísala mi svoju adresu v Ľvove, že keď tam dakedy budem, že ju nesmiem obísť. Keď zistila že som slobodný, tak rýchlo spomenula že má tri dcéry, pričom z jednou z nich hneď začala videohovor, aby ma predstavila. Super, po ťažkej opici som si nič iného ani nemohol priať. Vykúpením mi bol zlý signál, ktorý v Karpatoch bol a hovor ukončil. Tak som si radšej ešte ľahol a robil sa, že spím. Do Užhorodu sme dorazili na minútu presne a 9:30 vystupujeme z vlaku.

Volám taxikárovi Sergejovi, či môže po nás prísť. Kým príde, tak si rýchlo nakúpim tekuté suveníry. Keďže pani Olena žiaden alkohol do únie nenesie, zoberiem si liter aj na ňu. Sergej prichádza a mi nastupujeme do jeho auta. Po polhodine jazdy sme na hraničnom prechode Mali Slemenci – Veľké Selemence. Za 10 minút sme na Slovenskej strane. Nastupujeme do auta a vyrážame. Pani Olenu vysadzujem v Ružomberku, kde zisťujem, že jej ide za dve hodiny Pendolino Košičan priamo do Prahy. Tak sa s ňou lúčim a odprisahávam jej, že keď budem niekedy v Ľvove, tak ju neobídem a navštívim ju. Mňa čaká ešte 70 kilometrov a som doma.

Za tieto 4 dni som precestoval 3 000 kilometrov. Dve noci som strávil vo vlaku a jednu noc v hoteli. 2 200 kilometrov som precestoval vo vlaku a 800 kilometrov autom. Vo vlaku som celkovo strávil 37 hodín, aby som v Odese strávil 25 hodín.

Michal Majerčík (mim)