Zakarpatská Ukrajina 17.6. – 23.6.2022

Stalo sa už zvykom že každú voľnú chvíľu trávime na východ od Vyšného Nemeckého. Tohto ročná dovolenka nebola výnimkou. Keď že vojenský konflikt na Ukrajine stopol pôvodný plán ísť do Mariupolu, kde sme chceli navštíviť pláže pri Azovskom mori a zároveň využiť najdlhšie železničné spojenie Rachov – Mariupol, ktoré bolo spustené koncom roka 2021. 
Kyjev, Charkov, Černobyľ, Ľvov, Odesa a pod. sme mali už zbehané, tak sme hľadali iný cieľ cesty.  Užhorod je destinácia kde trávime aspoň jeden víkend v mesiaci, ale mesto a okolie už máme zbehané, a viac nám už okrem dobrého jedla a lacnej horilky neponúka. Rozhodli sme sa teda, že pôjdeme smerom za Užhorod a preskúmame zakarpatskú Ukrajinu. Vytýčili sme si ciele a začali sa pripravovať na cestu.

17.6., piatok

S kolegom Martinom zdrháme po dohode z práce už pred ôsmou hodinou ráno. Čakáme bývalého kolegu Paľa, ktorý prichádza aj so svojim psom, pretože mu nenašiel nikoho na stráženie. Je osem hodín, sadáme do auta a vyrážame so Zvolena smer Veľké Slemence. 300 km prekonávame za vyše 4 hodiny a o pol jednej (vlastne už o pol druhej) sme už v Mali Selemenci, na Ukrajinskej strane. Berieme prvý taxík smer Užhorod. O druhej sme už v Užhorode pred železničnou stanicou, kde nás čaká auto, ktoré máme prenajaté na najbližších 5 dní.  Vybavujeme potrebné formality, podpisujem zmluvu, nakupujeme nejaké zásoby na cestu a vyrážame smer Chust. Pred 18-tou hodinou vchádzame do Chustu, kde schádzame na vedľajšiu cestu, smer dedinka Nyžnje Selyšče, kde máme zabezpečené ubytovanie v príjemnej kolibe. Vedľajšia cesta od Izy po naše ubytovanie bola asi najrozbitejšia cesta akú som kedy videl. Cestovná rýchlosť bola nižšia ako rýchlosť chodca a predbiehali nás cyklisti. 10 kilometrový úsek sme úspešne zdolali za približne pol hodinu.  Konala sa tu práve svadba. Obzreli sme nevestu, so svadobčanmi sme si pripili na družbu národov a lepšie zajtrajšky, dali večeru, ešte niečo popili a išli sme spať.

18.6., sobota

Ráno sme sa dali do kopy, pobalili a vyrazili smer Jasiňa. Cestou míňame Tjačiv a asi po hodine cesty prichádzame do Solotvina. Kedže Solotvino a Rumunské Sighetu Marmației sme navštívili vo februári (5 dní pred Ruskou inváziou), rozhodujeme sa tu nezastavovať a pokračujeme ďalej v ceste. Ale nakoniec predsa len zastavujeme – vidíme pumpu ktorá funguje a ponúka 95-ku benzín. Keď že pohonných hmôt je málo a pracuje hádam každá 15-ta pumpa, dotankujeme do plna a z lepším pocitom pokračujeme ďalej.  Okolo obeda vchádzame do Rachova. Parkujeme na námestí s cieľom nájsť nejakú reštauráciu s terasou kvôli psovi. Našli sme ju pri autobusovej stanici. Dávame si boršč a plemene a zapíjame ich kvasom. Autobusová stanica žije príchodmi a odchodmi miestnych maršrutiek, ale zazrel som tu aj autobus na linke Praha – Odesa.  Cestou k autu sa ešte zastavujeme na železničnej stanici, kde si chcem urobiť pár fotiek. Ale miestny dozorca stanice bol nekompromisný. „NESNIMAJ!“ zakričal na mňa. Západný agent bol odhalený a vokzal zachránený.  Z Rachova dalej pokračujeme cez Kvasy, Jasiňu až na Jablunický Priesmyk. Tu sme si užili výhľady po okolitej krajine. Keď že ide o hranicu okresov a strategické miesto, bolo tu dosť vojakov, ktorý si tu vybudovali solídne opevnenie. Slušne som sa ich opýtal či môžem fotiť. Odpoveď bola áno a boli veľmi prekvapený, že tu vidia zahraničného turistu. Popriali sme im veľa šťastia a pobrali sme sa nazad do Jasiňe, kde sme mali priamo v centre dohodnuté ubytovanie. Zhodili sme si tu veci a vybrali sme sa do mesta. Prvou zástavkou bola železničná stanica, kde počas prvej republiky zastavovali Pražské a Bratislavské rýchliky. Aj tu bolo možné beztrestne všetko fotiť. Stanica zívala prázdnotou, rozpis uvádzal, že tu zastavujú 3 páry rýchlikov, a u toho Mariupolského rýchlika som si nie moc istý, či vôbec premáva. Zo stanice sme sa presunuli do centra Jasiňe, kde sme si v miestnom magazine doplnili zásoby a zastavili sa v miestnej reštaurácií na večeru a nejaké tie gramy a ukončili tak dnešný deň.

19.6., nedela

V sobotu ráno sme si trocha prispali, a tak z Jasiňe vyrážame niečo pred obedom. Náš cieľ na dnes je jasný – Koločava. Cestu do Koločavy sme mali naplánovanú cez Usť-Čorna, ale kvôli stopárovi ktorého sme brali do Tjačiva, sme prešvihli odbočku a museli sme pokračovať inou cestou okolo Tereblianskeho vodného rezervoára a to bola chyba. Cesta opäť rozbitá a pár kilometroví úsek trval nekonečne dlho. Nakoniec sme do Koločavy dorazili okolo 16-tej hodiny. Rozhodli sme sa prenocovať na „četníckej stanici“, kde boli tiež prekvapený prítomnosťou turistov. Zložili sme si veci a išli sme na pstruhovú farmu na okraji Koločavy, kde si môžete rybu sami uloviť a na mieste vám ju na mangali pripravia. Lov bol úspešný, neskorý obed chytený, od hladu neumrieme. Posilnený sme sa vybrali do miestneho skanzenu Staré selo. Poobzerali sme miestnu ľudovú kultúru a múzeum úzkokoľajnej železničky. Ešte za denného svetla sme stihli zájsť na cintorín k hrobu Nikola Šuhaja, ktorý by sme bez miestnych nenašli. Z cintorínu sme išli na naše ubytovanie, kde sme v spoločnosti pani domácej posedeli pri pivku a pár gramoch v príjemnom rozhovore. Po výdatnej večeri sme sa pobrali na izbu a išli sme spať.

20.6., pondelok

Ráno nám ešte pani domáca spravila výborné raňajky a po viacerých telefonátoch vybavila veterinára, pretože Paľovmu psovi chýbalo razítko v pase psa a slovenský colníci sú hádam najbyrokratickejší na hraniciach EU – Ukrajina a nepustili by ho nazad. Veterinár v Mižhirji toto razítko odmietol vydať, pani domáca nám vybavila veterinára v Chuste. Takže posledných 50 gramov na rozlúčku, zaželanie všetkého dobrého a lúčime sa. Sadáme do auta a už ideme smer Chust po razítko, čo nám spravilo zachádzku cca 150 km smerom do Sinevirského národného parku. Prichádzame do Chustu, kde nás veterinár víta skvelou slovenčinou, dáva razítko psovi do pasu a po minúte ďakujeme a zároveň sa  lúčime a vyrážame konečne smer Sinevir.

Zastavujeme v Mižhirji, kde v miestnom nákupnom centre dopĺňame zásoby, meníme eurá za miestnu menu, ktorá nám dochádza a keď že ideme okolo funkčnej pumpy dopĺňame aj zásobu benzínu. Opúšťame Mižhrju a cez Sinevirský priesmyk prechádzame do Sineviru, kde bočíme na smer Sinevirská Poliana. V doline míňame rehabilitačné centrum pre medvede, mini zoo s tigrami, levmi a vlkmi a miestnu farmu z jeleňmi. Prechádzame Sinevirskou Polianou, kde sme úplne na konci dediny pri odbočke na jazero ubytovaný. Bývame u toho istého, už kamaráta, u ktorého sme boli ubytovaný aj minulý rok pri návšteve Sineviru. Zvítame sa s ním, ubytujeme sa a už kráčame na prechádzku k Sinevirskému Jazeru.

Cestou späť si dávame večeru v miestnej kolibe, kde sa gramy menia na litre a poriadne do noci to pretiahneme. Ani poriadne neviem, ako som sa dostal do našej sadyby, a ráno sa budím na búrku.

21.6., utorok

Ráno sa budím na búrku. Bol to jediný dážď za celý týždeň, čo sme tu. Je 12 hodín a stále je zamračené a poprchá. To kazí naše plány, pretože o 12-tej má prísť náš hostiteľ a ukázať nám okolie. Keď že sme už všetci po tridsiatke a sme nositeľmi väčšieho bruška, tak sme sa rozhodli nespoliehať sa na svoje nohy, ale dať to na pána a nechať sa na poloninu vyviezť UAZom. Okolo 14-tej hodiny sme sa vyštverali na samý vrchol. Na vrchole práve ustupovala inverzia. Pomaly sa strácala hmla a slnečné lúče sa k nám pomaly predierali. Asi za 10 minút sme mali nad hlavami jasno, ale doliny boli ešte zaliate hmlou. Netrvalo však dlho a hmla sa vytratila aj z dolín a nám sa naskytli úžasné výhľady. Nevedel som sa poriadne vynadívať po okolí a najradšej by som tu strávil celý deň. Ale vedel som že ešte máme pred sebou cestu do Pilipca tak som chtiac, nechtiac musel prerušiť toto úžasné prírodné kino a pobrať sa na cestu späť. Cesta UAZom nazad trvala asi hodinu a pol. Náš hostiteľ nás doviezol na ubytovanie, kde sme sa pobalili, rozlúčili a presadli do nášho prenajatého uzbekistánskeho zázraku menom Spark Ravon a zadelili trasu smer Pilipec. Asi po hodine a pol cesty prichádzame do Pilipca, kde z počiatku bol veľký problém nájsť naše ubytovanie, ale nakoniec sme ho našli. A keď sme ho už našli, bol zase problém sa skontaktovať s pani domácou. Po úvodných komplikáciach nakoniec všetko dobre dopadlo a my si už skladáme veci v našej sadybe.

Rýchlo sme si zložili naše veci a pobrali sme sa k vodopádu Šipit. Toto miesto už bolo turisticky viac atakované. Doteraz sme boli skoro všade sami, alebo veľmi málo ľudí. Tu to už žilo trocha viac. Dokonca som tam v miestnych potravinách stretol dvoch chlapov, čo sa rozprávali medzi sebou plynule anglicky, ale od kadiaľ boli, veru neviem. Pri vstupe k vodopádu sa na nás z bilboardu šírila reklama na rôzne adrenalínové atrakcie v okolí, ako napríklad prenájom rogala, štvorkolky alebo jazda po lanovej dráhe nad potokom. Mať viac času, tak určite niečo využijem. Asi po 10 minútovej chôdzi prichádzame k vodopádu. Je strašné teplo a vodopád skvele ochladzuje okolitý vzduch. Urobíme pár fotiek a ideme k prvému stánku na šašlík a samohon. Dobre sme si zajedli, dobre vypili a pobrali sme sa na našu sadybu, kde sa náš nabitý deň končí.

22.6., streda

Ráno sa opäť budíme do pekného a horúceho dňa za zvukov kravských zvoncov. Kravy idú na pašu a my sa balíme, niečo malé poraňajkujeme a pripravujeme sa na odchod.

Vychádzame z Pilipca a kľukatými serpentínami sa pomaly blížime k Volovcu a k Nyžnim Vorotam, kde policajti z vojakmi kontrolovali každé auto. Skontrolovali naše dokumenty a keď bolo „vsjo dobro“ pokračovali sme ďalej po hlavnej ceste smer Mukačevo. Odtiaľ to bolo do Užhorodu, do nášho cieľa len kúsok. Okolo obeda vchádzame do Užhorodu. Po pravej strane je povestný rínok, ktorý neobídeme. Nakúpime za valuty, Ukrajinská ekonomika je podporená. O 15tej máme pred vokzalom odovzdať auto. Podpíšem pár ľajstrov a zase sme na malú chvíľu chodci. Ideme si odložiť vec do hotela Intourist, kde budeme spať a vyrážame do mesta. V overenej reštaurácií zadelíme zakarpatskú kuchyňu a dorazíme sa zmrzlinou. Ešte sa prejdeme po meste a ideme si na izbu oddýchnuť. Večer sa ešte odhodláme ísť na chladný drink a takto symbolicky ukončiť našu cestu po Zakarpatskej oblasti.

23.6., štvrtok

Ráno budíček o 7:00, rýcho sa pobaliť a o 8:00 nás už pred hotelom Intourist čaká dohodnutý taxikár. Najskôr Paľa a jeho psa odvezieme na hraničný priechod Užhorod – Vyšné Nemecké, pretože ako zistil, cez peší prechod ho so psom nepustia, lebo má úplne inú pečiatku, ako potreboval. Že vo Vyšnom Nemeckom je stála veterinárna služba, ktorá psa posúdi... Lúčime sa s Paľom a jeho psom a sľubujeme mu že ho budeme čakať na druhej strane. Alebo on nás. Mňa z Maťom berie taxikár na peší prechod do Selemeniec, kde prekročíme čiaru. Nasadáme do auta a uháňame smer Vyšné Nemecké po Paľa a jeho psa. Keď prídeme Paľo nás už čaká a smeje sa, ako chceli colníci vidieť len psov čip... Čiže žiadna pečiatka, žiadne potvrdenie... Zase raz BRAVÓÓÓ slovenskí colníci. Prisadá k nám do auta a už rúbeme domov, smer Banská Bystrica.

Za tento týždeň sme prešli cca 1500 kilometrov z toho po Zakarpatskej oblasti cca 800 kilometrov. Snažili sme sa prejsť tie najexponovanejšie miesta. Samozrejme úplne všetko sa stihnúť nedalo. V najbližšej dobe podnikneme ešte jeden výlet, kde sa zameriame na Ukrajinsko – Maďarské pohraničie, najmä Berehovo, Vinohradiv, Iršava a Šajan. A Ukrajinsko –  Slovensko –  Poľské pohraničie, a to najmä v smere Užanský národný park a Sjanky.
Turizmus je teraz na Zakarpatí viac-menej mŕtvy. Domácich turistov je málo. Skoro v každom ubytovaní kde sme boli, boli aj utečenci z východu. Nemôžem povedať že podmienky na turizmus sú práve ideálne, ale dá sa užiť dovolenka. Určite, kto môžete, podporte turizmus v tejto oblasti. Opatrenia na hraniciach nie sú žiadne, ak si odmyslíme neandrtálskosť slovenských colníkov, prípadne ísť cez Maďarsko alebo Poľsko.

Tento text som písal v štýle cestopisu a na rýchlo. Snažil som sa napísať len tie najzákladnejšie veci a pritom je stále obsiahli. 
Za prípadné gramatické chyby sa ospravedlňujem, písal som to ozaj na rýchlo. 

Michal Majerčík (maj)